Caedo

Únik, útek, spasenie, prázdnej duše trápenie. Ten kto myseľ otvorí, večny ohen rozhorí. Vzíde noc a zhynie deň, nebo skropí smrti tieň, krv napojí smädnú zem, v jej näručí zhynúť chcem. Ohne horia, veštia vzlyk v diaľke počuť márny krik, až kým nárek

Už nevládať, už nemať ďalej síl. Už nevidieť ďalej zmysel, už morenie je pridlhé. Ani by nikdy nepomyslel... Svätá krása v odmeranosť sa zmenila. Beznádej a bolesť denne myseľ tríznila. Veci nevysvetlené, búrku v mysli zanechajú. Chlad bodá do srdca,